Rozhovor o zbierke Správa o fiktívnej monarchii v Nedeľnej chvíľke poéze_FM

Nižšie si môžete vypočuť môj krátky rozhovor s poetkou Mirkou Ábelovou v relácii Nedeľná chvíľka poézie_FM. V druhej časti epizódy som prečítal aj niekoľko básní.

Recenzia na Správu o fiktívnej monarchii v Knižnej revue

V decembrovom čísle (12/2023) Knižnej revue nájdete aj recenziu Dereka Rebra na moju druhú zbierku Správa o fiktívnej monarchii. Príjemné čítanie!

Správa o fiktívnej monarchii

V týchto dňoch vychádza moja druhá zbierka Správa o fiktívnej monarchii (Vlna/Drewo a srd). Knihu si môžete objednať napríklad na stránke vydavateľa, v Artfore či v Martinuse. V prípade, že ste z Česka, tak môžete objednávať napríklad na Nejlevnějších knihách.

Vznik rukopisu z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia, za čo mu patrí moja vďaka. Vďaka tiež Petrovi Šulejovi za ochotu knihu vydať a Jaroslavovi Šrankovi za redakciu.

Anotácia: Básne novej zbierky Správa o fiktívnej monarchii (2023) na prvú knihu čiastočne nadväzujú témami a výrazom, zároveň sú tvarovo koncentrovanejšie. Pre Šutaríkovu poéziu je charakteristická snová atmosféra a opisy záhadných procesov, ktoré sa však neuzatvárajú do autonómneho sveta fantázie, ale komentujú aj súčasnosť, jej reálie a napätia. Úzkostný pocit, prv výrazovo prekonávaný iróniu, sa teraz premieta skôr do nostalgie za tým, čo bolo nenávratne stratené. Texty však možno vnímať najmä ako snahu adaptovať sa na podmienky sveta po neznámej kataklizme, na podmienky, ktoré môžu na prvý pohľad pôsobiť nepochopiteľne.

Vznik rukopisu z verejných zdrojov formou štipendia

podporil Fond na podporu umenia

Básne z pripravovanej zbierky v časopise Glosolália

V čísle 2/2023 časopisu Glosolália, ktorý vychádza v týchto dňoch nájdete aj súbor mojich básní, ktoré sa objavia v pripravovanej zbierke Správa o fiktívnej monarchii, ktorá vyjde ešte tento rok vo vydavateľstve Vlna/Drewo a srd.

Ukážka z chystanej zbierky Hlasy spoza hraníc

Súbežne s plánovanou druhou zbierkou Správa o fiktívnej monarchii, ktorá by mala vyjsť tento rok, som rozpracoval ešte jeden rukopis s názvom Hlasy spoza hraníc. Ten budú tvoriť hlavne básne v próze. Nižšie si môžete niekoľko s nich prečítať.

***

Výprava

Po triede vždy kolovalo niekoľko verzií, akékoľvek udalosti sa však rýchlo prepadávali do pásma konšpiračných teórií. Ale tak to bolo dobré, stereotyp sa stal evolučnou výhodou a do pamäti sa zaryli len tie najvýznamnejšie zážitky, ktoré odkazovali na príhody z veku nevinnosti.

Vymizla z nich úzkosť, nastúpil rozsiahly jaskynný systém, v ktorom sa odrážal rodičovský hlas. Ale potom spolužiak odovzdal úlohu. Pri tabuli sa používali umŕtvené končatiny, každá odpoveď bola očistená od nánosov a posúvaná z lavice do lavice v sklenenej banke. Mne ostala v krvi len túžba po výprave a putovaní, zapožičal som si teda pravítko, kružidlo, ceruzku a falošné meno.

Na prezentáciu som sa dôkladne pripravil, ale mal som po ruke iba limitovaný počet slov. Keď som naplnil normu, len som bezmocne stál a čakal, kým ma konečne pošlú na chodbu. Už aby som opäť splynul s doslovným dejom preberaného filmu či knihy.

Z výpravy som sa vrátil trochu dotlčený. Chcel som si sadnúť, lenže svoju starú lavicu som nenašiel. Pridelili ma na oddelenie distribúcie, kde som naťahoval budíky. Dostal som aj vlastné číslo. Ochraňoval som ho ako oko v hlave.

Konvoj, ktorý sa stratil

Posadíme sa za stolík, ktorý je možno ilúzia, možno len miesto, kde sa stretávame bez námietok. Oceníme výhľad na námestie? Je trochu cudzie a ničím výnimočné. Alebo sa ponoríme do spomienok? Asi na ne už neveríš, nemal by som ti to za zlé. Čo nám po nich napokon ostalo? Zopár kusov starého nábytku a zvuky sirén.

Rozhodnutie už padlo, ostáva sa vysporiadať s následkami. Moja lúka hádam pretrvá a nepohne sa od svojho potoka. Aj naďalej bude osvetľovaná sabatmi, na ktorých sa páli vlas za vlasom. Kvety už nehoria, vyšli z módy, dokonca predvídali aj vlastný zánik.

Je to skutočne otázka času aj v našom prípade? Platan, pod ktorým sme zvykli organizovať pikniky pod falošnou vlajkou, je zlomený. Podobá sa obdobiu, ktoré už neexistuje. Poď, ešte naposledy vytvoríme informel plný nečakaného smútku.

Utužovanie kolektívu

Administrátori databáz zmizli do zabudnutia, budúcnosť im celkom určite nepatrila. Pustiny sa objavovali v izbe vždy na sklonku týždňa, ponúkali prácu aj oddych. Schádzali sme sa v nich a rozchádzali. Emócie sme do toho neťahali, času ale bolo dosť: dalo sa zájsť na pivo či len tak trkotať so samoobslužnými pokladňami.

Možno sa ale opäť vrátia práce klasického remeselného strihu. Nie, takto to predsa nepôjde, mysli jasne, nepodliehaj tej lákavej melódii. Na zranené miesto prilož záplatu. Niekto vzal vyznačenú odpoveď, vybral z nej prebytočné slovesá a hodil ju do krbu. Po stáročiach mrazu rozkvitli pred domom prvé kríky.

Ale potom sa prihnal severák, ktorý nás rozhádzal na všetky možné strany. Kto bol ten vandal? Neviem iste, ja sám som určite nemal taký ambiciózny cieľ. Nechcel som sa vzdať svojich benefitov, chladničky a pitného režimu. Na teambuildingoch sa utužovali pracovné vzťahy pre vyššie dobro, ktoré sa nedalo identifikovať.

Premýšľal som, či sme sa zoznámili práve na jednom z nich, celkom iste sme tam ale prežili najlepšie roky života. Radšej som ti ale nič nepovedal, aby sa tá spomienka nestala až príliš patetickou, nezrozumiteľnou.

Hrozilo by tak, že sa nedostane do každoročného kaleidoskopu, rebríčka toho najlepšieho, čo za uplynulé mesiace vzniklo. Do kolektívnej pamäti doby, ktorú väčšina už pustila z hlavy.

Ukážka z chystanej zbierky Správa o fiktívnej monarchii

Básne z rozpracovanej druhej zbierky Správa o fiktívnej monarchii, ktorá by mala vyjsť tento rok vo vydavateľstve Vlna/Drewo a srd.

***

Za panelovým domom


je to ťažšie než sa zdá

ak si nedám pozor

postavy mi ožijú priamo pod klávesnicou

v prízemí sa už vychovávajú nové generácie

hra tak môže nerušene pokračovať ďalej



hurhaj cestnej premávky je stále štylizovaný

rovnako ako moja doterajšia chôdza

trávnik či futbalová lopta

do ktorej ešte pred chvíľou kopala skupina detí

teraz mlčia

vyhrá ten kto ostane na ihrisku a nepohne sa



Iný realizmus


všetko podstatné som už zariadil

konečne som teda bez výčitiek svedomia

pozoroval ľudoprázdne lúky

odhodlaný nedať o sebe vedieť



zdá sa že nastane pokojný večer

nič čo by dokázalo narušiť myšlienku

človek napokon zistí ktoré ráno

bude za niečo stáť a ktoré bude len stratou času



povie si: asi takto vyzerá dospelosť

ja osobne dúfam v záchvev iného realizmu

možno pribehne keď zapískam



Zamrznutý útok


na rade bola iniciačná oslava

je pravdepodobné že každý na tejto planéte

vykonal aspoň jeden dobrý skutok

ktorý neskôr zmizol medzi podstatnejšími spomienkami

hľadaný terminál sa nachádzal priamo vedľa pivnice

vlhkej a tvárnej ako hmla



začali sme si vymýšľať vlastné príbehy

ulíc sa postupne zmocňovala komerčná sféra

ešte stále sme mohli ovplyvňovať veci verejné

a odďaľovať sen v ktorom sa prebudíš

a pomyslíš si: je naozaj skvelé že bdiem



Zabudnutý horizont


tak to tu máme znova:

hlásime sa hoci si nás nikto nepamätá

vraciame sa k táborovému ohňu

prechádzame asymetrickými chodníkmi



ale keď si myslíme že sme dosiahli určitý úspech

zmení sa trajektória nášho behu

a napokon máme čo robiť aby sme vystačili s dychom



ktovie ako by sa odvíjali moje cesty

ak by som neodovzdal svoj klobúk úradom

možno by som tu teraz nesedel

kým oheň ešte plápolal

na horizonte sa črtal dosiahnuteľný význam



vykračujeme si priamo k zakliatemu zámku

v ktorom sa snáď konečne dostaneme k slovu

zatiaľ dávame najavo prevahu

nad nezrelosťou tých ktorí boli súčasťou nášho putovania

ich tváre opäť nadobúdajú plastickú vecnosť

s ktorou každý z nás zaobchádza

podľa vlastného uváženia

Ukážka zo zbierky Neviditeľný terén

***

Klíma

O odplavení sa rozhodlo za zavretými dverami. Akoby sa stále neujalo

rozdelenie na „potom“ a „zatiaľ nie“. Mýty nás prežili.

Večer sa priblížil k záverečnej piesni a stal sa hluchý k našim potrebám.

Bolo naozaj náročné priznať si, že integrácia zlyhala. Očakávanie sa razom

sformátovalo a zostalo hlúpe rojčenie.



Zdalo sa, že sme to ani nemohli byť my, kto premýšľal

v podobných vzorcoch. My sme predsa tí, ktorí privolali noc

a skrývali sa v odleskoch pôvodných miestností. Vstupovali sme

do nich počas spánku a snažili sa prísť na to, či sľuby už dospeli

k základnému zdroju, kde sa aj sen zdal byť obyčajnou flórou.



V našich zámeroch nám snáď mohol zabrániť vrodený cit pre materializmus,

nutkavý pocit, že musíme prejsť cez najbližší vchod, bez ohľadu na to,

aké boli v tom momente naše vzory a o čom hovorili naše modlitby.



Útek do modernejšieho proroctva nám sťažovali dávno vyhynuté stratégie

a dekády, ktoré mali prísť a ktoré sme si tak dobre pamätali.

Riešenia sa stratili v aleji ovocných stromov a ožijú až dlho po našej smrti

na stránkach čiernobielych komiksových príbehov.




Koniec modrého leta

Podobné prípady určite poznáte z vlastného života. Aj keď boli dáta zbierané

metodologicky nepresne, dajú sa s pokojným svedomím prilepiť na realitu.

Otázkou je, či tomu prispôsobíme aj vlastný životný štýl.

Sme ochotní zľaviť zo svojich nárokov? Pokiaľ sa nás tematika

priamo nedotýka, sme náchylní nerobiť nič. To je najrozšírenejšia taktika.

Listovať si v notových zápisoch a tváriť sa nenápadne.



Po modrom lete ostane spálená zem. Pri troche šťastia z toho

ale vyjde celkom zábavná historka. Hádam by sme mali byť vďační

za akýkoľvek dôkaz o našej prítomnosti. V parku sa kumulujú oblačné dni,

ale je to dôvod na obavy? Traumu ani radosť nemožno nadiktovať,

napriek tomu však cítime, že jeseň bude zlá. A možno nás aj niečím zaskočí.



Anabáza


Čo nám vlastne ostalo v portfóliu prázdneho mesta?

Akési pomalé narastanie; výzva na prechádzku po konkrétnych uličkách,

ktorých konkrétnosť z nejakého dôvodu vybledla. Aspoň niečo z nich

stále dávalo zmysel a naše prípravy nevypálili úplne naprázdno.

Hoci takmer každý z nás si privlastňoval trochu iný zmysel a kontext,

pevne presvedčený, že nedošlo k žiadnemu zločinu,

bežný a ničím významný myšlienkový proces sa zdal byť

už nezvratne poškodený.



Neskôr sme sa však predsa len mohli znovu počuť,

v tej pravej chvíli a v pravej teplote. Dovidieť až za dôverne

známe kvety, pripravené transportovať nás do iných,

možno príjemnejších destinácií. Kto by tipoval, že tma napokon

zamrzne, aj napriek predpovediam hovoriacich hláv?



Ešte aj dnes nám tie tiché ulice pripadajú tak trochu nereálne,

takto sme si rozhodujúci výstrel teda určite nepredstavovali,

malo to byť predsa oveľa grandióznejšie a štýlovejšie.

Žiaľ, dorazilo to práve vtedy, keď sme chceli nerušene relaxovať,

nechať sa unášať vlastnými bohatými vnútornými emigráciami,

kde sa nedostatkom rozhodne netrpí. Mohli sme si aspoň vyskúšať,

aké bude plánované pristátie v nadchádzajúcej snovej ríši,

pristátie, pre ktoré doteraz neexistuje stratégia.



Cítime, že sa tomu aj tak nevyhneme,

otázkou ostáva, čo nám táto vedomosť dokáže poskytnúť.

Skôr či neskôr sa možno dočkáme od organizátorov

(ktorí tam niekde predsa musia byť, či nie?) nejakého vysvetlenia,

ktoré nás upokojí a na niekoľko rokov blažene otupí. Pravdupovediac,

už ani nie je kam ustupovať, strnulosť naplno využila metódy,

s ktorými ani jej elektorát nemusel byť uzrozumený,

a stala sa životným názorom, politickým heslom.

Je ťažké odhadnúť, aké budú dlhodobé následky.

Jedného dňa sa na to hádam pozrieme s patričným nadhľadom

a celú anabázu zhodnotíme s humorom sebe vlastným.