***
Klíma
O odplavení sa rozhodlo za zavretými dverami. Akoby sa stále neujalo
rozdelenie na „potom“ a „zatiaľ nie“. Mýty nás prežili.
Večer sa priblížil k záverečnej piesni a stal sa hluchý k našim potrebám.
Bolo naozaj náročné priznať si, že integrácia zlyhala. Očakávanie sa razom
sformátovalo a zostalo hlúpe rojčenie.
Zdalo sa, že sme to ani nemohli byť my, kto premýšľal
v podobných vzorcoch. My sme predsa tí, ktorí privolali noc
a skrývali sa v odleskoch pôvodných miestností. Vstupovali sme
do nich počas spánku a snažili sa prísť na to, či sľuby už dospeli
k základnému zdroju, kde sa aj sen zdal byť obyčajnou flórou.
V našich zámeroch nám snáď mohol zabrániť vrodený cit pre materializmus,
nutkavý pocit, že musíme prejsť cez najbližší vchod, bez ohľadu na to,
aké boli v tom momente naše vzory a o čom hovorili naše modlitby.
Útek do modernejšieho proroctva nám sťažovali dávno vyhynuté stratégie
a dekády, ktoré mali prísť a ktoré sme si tak dobre pamätali.
Riešenia sa stratili v aleji ovocných stromov a ožijú až dlho po našej smrti
na stránkach čiernobielych komiksových príbehov.
Koniec modrého leta
Podobné prípady určite poznáte z vlastného života. Aj keď boli dáta zbierané
metodologicky nepresne, dajú sa s pokojným svedomím prilepiť na realitu.
Otázkou je, či tomu prispôsobíme aj vlastný životný štýl.
Sme ochotní zľaviť zo svojich nárokov? Pokiaľ sa nás tematika
priamo nedotýka, sme náchylní nerobiť nič. To je najrozšírenejšia taktika.
Listovať si v notových zápisoch a tváriť sa nenápadne.
Po modrom lete ostane spálená zem. Pri troche šťastia z toho
ale vyjde celkom zábavná historka. Hádam by sme mali byť vďační
za akýkoľvek dôkaz o našej prítomnosti. V parku sa kumulujú oblačné dni,
ale je to dôvod na obavy? Traumu ani radosť nemožno nadiktovať,
napriek tomu však cítime, že jeseň bude zlá. A možno nás aj niečím zaskočí.
Anabáza
Čo nám vlastne ostalo v portfóliu prázdneho mesta?
Akési pomalé narastanie; výzva na prechádzku po konkrétnych uličkách,
ktorých konkrétnosť z nejakého dôvodu vybledla. Aspoň niečo z nich
stále dávalo zmysel a naše prípravy nevypálili úplne naprázdno.
Hoci takmer každý z nás si privlastňoval trochu iný zmysel a kontext,
pevne presvedčený, že nedošlo k žiadnemu zločinu,
bežný a ničím významný myšlienkový proces sa zdal byť
už nezvratne poškodený.
Neskôr sme sa však predsa len mohli znovu počuť,
v tej pravej chvíli a v pravej teplote. Dovidieť až za dôverne
známe kvety, pripravené transportovať nás do iných,
možno príjemnejších destinácií. Kto by tipoval, že tma napokon
zamrzne, aj napriek predpovediam hovoriacich hláv?
Ešte aj dnes nám tie tiché ulice pripadajú tak trochu nereálne,
takto sme si rozhodujúci výstrel teda určite nepredstavovali,
malo to byť predsa oveľa grandióznejšie a štýlovejšie.
Žiaľ, dorazilo to práve vtedy, keď sme chceli nerušene relaxovať,
nechať sa unášať vlastnými bohatými vnútornými emigráciami,
kde sa nedostatkom rozhodne netrpí. Mohli sme si aspoň vyskúšať,
aké bude plánované pristátie v nadchádzajúcej snovej ríši,
pristátie, pre ktoré doteraz neexistuje stratégia.
Cítime, že sa tomu aj tak nevyhneme,
otázkou ostáva, čo nám táto vedomosť dokáže poskytnúť.
Skôr či neskôr sa možno dočkáme od organizátorov
(ktorí tam niekde predsa musia byť, či nie?) nejakého vysvetlenia,
ktoré nás upokojí a na niekoľko rokov blažene otupí. Pravdupovediac,
už ani nie je kam ustupovať, strnulosť naplno využila metódy,
s ktorými ani jej elektorát nemusel byť uzrozumený,
a stala sa životným názorom, politickým heslom.
Je ťažké odhadnúť, aké budú dlhodobé následky.
Jedného dňa sa na to hádam pozrieme s patričným nadhľadom
a celú anabázu zhodnotíme s humorom sebe vlastným.
0 comments:
Zverejnenie komentára